galko
Ľubomír Galko, podpredseda SaS. PHOTO: archív SaS.

Ľubomír Galko: Použitie telových kamier v niektorých krajinách EÚ a USA

galko
Ľubomír Galko. PHOTO: SaS

Dva podobné prípady, týkajúce sa možného neprimeraného zákroku policajtov  zarezonovali nedávno Slovenskom. V prvom prípade bola v Bratislave útla vodička pri bežnej dopravnej kontrole fyzicky atakovaná policajtom, boli použité donucovacie prostriedky a dostala dokonca putá. Dcéra a zároveň jej spolujazdkyňa duchaprítomne tento zákrok nafilmovala na mobil. Policajta čaká súd, už je obžalovaný. Výpoveď policajta aj poškodenej sa však diametrálne líšia. Policajt dodnes tvrdí, že reagoval v zmysle predpisov, vodička ho vraj napadla, ona tvrdí pravý opak – agresívny bol vraj od začiatku policajt. Videozáznam je nekompletný, nie je z neho vidno, čo zákroku predchádzalo. V druhom prípade sa jednalo o zásah policajtov v rómskej osade v obci Vrbnica. Títo v rámci „akcie 100“ hľadali osoby v pátraní. V danej osade nikoho nenašli a teda ani nepredviedli. Opäť sa výpovede zúčastnených diametrálne líšia. Zatiaľ, čo policajti tvrdia, že zákrok sa obišiel bez zranení a prakticky akéhokoľvek fyzického kontaktu, Rómovia tvrdia, že ich 15 bolo zbitých obuškami. Ako dôkaz ukázali modriny a krvné podliatiny. Videozáznam z akcie neexistuje, polícia ho nerobila, pretože nepredpokladala v tejto obci pri zákroku žiadne problémy.

Čo majú oba prípady spoločné

V oboch prípadoch je podozrenie, že policajti prekročili svoje právomoci a služobný zákrok previedli neprimerane tvrdo. V oboch prípadoch si výpovede zúčastnených protirečia. A v oboch prípadoch by situáciu definitívne vyriešil kvalitný videozáznam. Dokonca s najväčšou pravdepodobnosťou až do tej miery, že by de facto polemika o zákrokoch nenastala a nebolo by treba dodatočne nič riešiť alebo preverovať. Ak by v prvom prípade vodička vedela, že zákrok policajta pri dopravnej kontrole sa nahráva, s najväčšou pravdepodobnosťou by ho nenapadla . A naopak – policajt by ju s najväčšou pravdepodobnosťou previedol v súlade so zákonom, ak by vedel, že je monitorovaný.  Analogicky to platí aj pre druhý prípad. Rómovia by zrejme upustili od presviedčania kohokoľvek, že boli zbití, ak by tomu tak nebolo a oni by vedeli, že zákrok bol nafilmovaný. U policajtov platí tvrdenie z prvého prípadu.

Body worn cameras („telové kamery“) – BWC

Ako prvá ich použila Veľká Británia v roku 2006. V USA sa používajú v niektorých štátoch od roku 2013 (California, New York, Washington DC, Chicago, Baltimore…). V tom istom roku bol spustený aj pilotný projekt v Nemecku (Frankfurt). Prínos BWC spočíva v zlepšení zhromažďovania dôkazov,  v posilnení vystupovania policajtov, vo väčšej transparentnosti, v zabezpečení dokumentácie stretnutí medzi políciou a verejnosťou, ku kvalitnejšiemu vyšetrovaniu a riešeniu sťažností, v ktorých figurujú policajti a zároveň k identifikácii a odstráneniu vnútorných problémov polície. Z používania BWC v uvedených krajinách vyplývajú nasledovné skúsenosti :

Výrazný zásah do súkromia

Použitie BWC znamená výrazné zásahy do súkromných práv jednotlivcov. Legislatíva musí vziať tieto fakty do úvahy pri rozhodovaní o tom, kedy nahrávať, kde a ako dlho uchovávať dáta z nahrávania, ako odpovedať na žiadosti verejnosti o sprístupnenie záznamov. Potrebné je napríklad konkrétne:

● stanoviť, ktorí policajti budú disponovať BWC a za akých okolností a ktorí nebudú mať povolenie disponovať BWC, pričom rozhodujúcim faktorom sú potreby, vyplývajúce z uplatňovania právomoci policajta, napríklad podľa toho, ktorí policajti sú najviac v kontakte s občanmi (dopravná polícia, poriadková polícia a podobne.)

● stanoviť  umiestnenie BWC (hruď, hlava/slnečné okuliare, rameno/ golier, „shooting side“ – na strane kde sa používa zbraň, zachytí každý pohyb)

● používanie súkromných BWC musí byť zakázané (pretože dáta by neboli vo vlastníctve polície a taktiež vlastník- policajt by mal možnosť s nimi manipulovať)

Kedy nahrávať

Vo všeobecnosti je možné zvoliť dva prístupy :

1. prístup: Nahrávať neustále s výnimkou „neformálnej“ činnosti a činnosti, nepodliehajúcej právomoci nahrávať, ako je napríklad  komunikácia s obeťami.

2. prístup (bežnejší): Povinnosť aktivovať kamery pri výkone určených právomocí. Pravidlá stanovia, aké činnosti sem spadajú (zatýkanie, prehliadky, výsluchy…). Musí byť presne  stanovený postup, ak má policajt pochybnosti, či nahrávať alebo nie, napríklad ak ide o obete znásilnení a iných citlivých činov alebo ak je osoba nahá.

Zjednodušene – v prvom prípade, kamera beží stále a v konkrétnych prípadoch ju policajt vypne, v druhom prípade je kamera neustále vypnutá a v konkrétnych prípadoch je policajt povinný ju zapnúť.

Už aktivované nahrávanie nesmie byť prerušené: počas zásahu až do jeho ukončenia, až pokým policajt neopustí miesto zásahu alebo rozhodnutím nadriadeného, ktorý má kompetenciu ukončiť nahrávku. Policajt, ktorý aktivuje BWC, musí o tom následne informovať v spise o incidente (pre účely vyšetrovania a konania pred súdom). Policajt, v prípade ak nezapne/ vypne BWC, musí zdôvodniť nepoužitie BWC, a to v situáciách, kde sa použitie vyžadovalo.

Viac..  Jozef Mihál: Nástup umelej inteligencie všetkých zaskočil, na stole je prvý zákon jej regulácie

Výnimky:

● Nenahrávať v situáciách, kedy aktivovanie BWC môže byť nebezpečné, nemožné alebo nepraktické. Legislatíva musí definovať tieto situácie.

● Bez ohľadu na základné ustanovenie o povinnosti nahrávať, policajt musí požadovať súhlas na nahrávanie v prípade, ak ide o obete trestného činu.

● Bez ohľadu na základné ustanovenie o povinnosti nahrávať, policajt môže na základe vlastného uváženia vypnúť nahrávanie, v prípade ak ide o komunikáciu so svedkom trestného činu alebo sprostredkovateľom informácií, ktorý pôsobí v komunite s  vysokou kriminalitu.

● Policajt musí zvážiť jednak hodnotu informácie, ktorú mu môže subjekt poskytnúť a zároveň i možnosť zabezpečenia dôkazného materiálu. Teda ak ide o hodnotnú informáciu, policajt môže vyhovieť subjektu a neuskutočniť nahrávanie. Legislatíva /pravidlá by mali určiť jasné pokyny a okolnosti, za ktorých môže policajt rozhodnúť o ne/nahrávaní.

Praktická realizácia a možnosti:

a) Nahrávať, pokiaľ subjekt nepožiada o vypnutie nahrávania. Po vznesení takejto požiadavky, policajt môže / musí kameru vypnúť.

b) Stanoviť, že policajt musí aktívne / iniciatívne žiadať súhlas na nahrávanie od tejto osoby.

c) Umožniť policajtovi, aby nahrávku vykonal bez vizuálneho zaznamenania, teda iba audiozáznam, ak o to osoba požiada.

d) Dať inštrukcie  ohľadom požiadavky nahrávať počiatočnú reakciu na aktuálne prebiehajúci čin, aby boli zachytené spontánne reakcie osôb, ale následne vypnúť kameru, keď je situáciu už pod kontrolou a vo fáze vyšetrovania. Policajti by mali rozhodovať individuálne (od prípadu k prípadu) či pokračovať v ďalšom nahrávaní rozhovoru s obeťou činu. V prípadoch vypnutia nahrávania sa vyžaduje argumentácia tohto postupu.

● Legislatíva by mala zakázať nahrávanie osôb počas rutinných a neformálnych úkonov (komunikácia kolegov v aute mimo výkonu právomocí, obed, šatne)

● Legislatíva by mala jasne identifikovať, ktoré typy nahrávania sú nepovolené. Napr. rozhovory s dôvernými informátormi, policajtmi v utajení (ochrániť ich bezpečnosť a dôveryhodnosť), na miestach, ktoré sú všeobecne vnímané ako súkromné (kúpeľne, šatne), rozhovory s ostatnými pracovníkmi oddelenia a podobne

Vyžadovanie súhlasu

Vo všeobecnosti existujú dva prístupy :

1. prístup : tzv. one-party consent law – nie je povinnosť vyžadovať súhlas na nahrávanie

2.prístup : tzv. two-party consent law -je povinnosť vyžadovať súhlas osoby na nahrávanie

Mnohé štáty v USA preto zmenili legislatívu tak, aby sa táto povinnosť nevzťahovalo na BWC.

Optimálnym riešením sa javí, aby policajti boli povinní informovať subjekty o nahrávaní, ale iba vtedy, pokiaľ to nie je nebezpečné, nepraktické alebo nemožné. Prax ukázala, že vedomie o nahrávaní spôsobuje civilizovanejšie, lepšie a profesionálnejšie správanie oboch strán – aj policajtov, aj občanov.

Nahrávanie v súkromných priestoroch

Vo viacerých štátoch USA majú policajti právo nahrávať v súkromných priestoroch tak dlho, ako majú zákonné právo zdržiavať sa v súkromnom priestore. Negatívnymi skúsenosťami niektorých prípadov je to, že existuje obava, že záznam zachytený v súkromnom priestore, môže byť  predmetom zverejnenia. To môže byť obzvlášť problematické v štátoch so širokým uplatnením zákona o zverejňovaní. Napríklad v Albuquerque sú všetky záznamy dostupné verejnosti, ak nie sú súčasťou prebiehajúceho vyšetrovania.  Teda, ak polícia príde do vášho domu a je to zachytené na videu a ak  video  nie je súčasťou vyšetrovania, môže váš sused požiadať o záznam  na základe zákona o zverejnení záznamov /open record act/ a policajti mu ho musia vydať.

Optimálnym riešením je preto ustanoviť, že záznamy tohto typu buď v súkromných priestoroch nebudú môcť byť realizované vôbec alebo nebudú sprístupňované.

V druhej časti  popíšem, akým spôsobom je potrebné uchovávať dáta, odporúčané lehoty, možnosti zverejňovania dát, preskúmavanie dát ako aj argumenty PRE a PROTI zavedeniu BWC a možné uplatnenie BWC v podmienkach Slovenska.

Komentár pre spravodajský portál EuropskeNoviny.sk pripravil Ľubomír Galko, exminister obrany, tímlíder SaS pre vonkajšiu a vnútornú bezpečnosť.

O Ľubomír Galko

Ľubomír Galko - exminister obrany, tímlíder SaS pre vonkajšiu a vnútornú bezpečnosť, poslanec NR SR.

Odporúčame pozrieť

galko

Budúcu europoslankyňu Nicholsonovú zrejme nahradí na poste podpredsedu NR SR Ľubomír Galko

Republiková rada strany Sloboda a Solidarita schválila Ľubomíra Galka za kandidáta na post podpredsedu NR …

Consent choices