galko
Ľubomír Galko, podpredseda SaS. PHOTO: archív SaS.

Ľubomír Galko: Vojnoví utečenci a ekonomickí imigranti nie sú predsa to isté

Vyslovujem maximálnu ľútosť, aká sa len vysloviť dá, nad smrťou nevinných ľudí. A pobúrenie nad tými, čo to spôsobili – nech ich postihne spravodlivý trest. Skutočnými vrahmi tých nešťastných ľudí z uzamknutej dodávky v Rakúsku spred niekoľkých dní sú pašeráci ľudí. Hyeny, ktoré si urobili z prevážania ľudí a ich verbovania za lepším životom výnosný biznis a ľudský život nemá u nich žiadnu hodnotu. Pašeráci ľudí sú obrovské zlo, treba ich tvrdo trestať, tam je potrebná nulová tolerancia bez rozdielu, či sú to utečenci z Ázie a Afriky, alebo „biele mäso“ z východnej Európy.

Odmietam však vyvolávanie viny v slovenských občanoch za to, čo sa stalo, o čo sa pokúsili niektoré zahraničné média a, žiaľ, aj niektorí jedinci na Slovensku. Ani jediný občan našej vlasti nemá ani kúsok reálnej viny na tom, čo sa stalo – nech by hlásal a mal na otázku imigrantov a utečencov akýkoľvek názor. Dôrazne sa za všetkých občanov Slovenska voči akýmkoľvek súvisiacim obvineniam ohradzujem.

Položme si otázku. Kto z nás by odohnal od svojich dverí matku s dieťaťom, utekajúcu pred vojnou v jej krajine? Kto z nás by im nedal najesť, napiť, prípadne im nedaroval šaty, nocľah? Som presvedčený, že väčšina z nás by to urobila. A musí to spraviť aj naša krajina, pokiaľ sa takí vojnoví utečenci u nás objavia. Musíme prejaviť ľudskosť a treba sa o nich postarať. Dočasne, pokiaľ sa situácia v ich domovských krajinách nezmení a nebudú sa môcť do nej vrátiť alebo neprejavia záujem vycestovať do inej krajiny. Všetko súlade s medzinárodnými dohovormi a princípmi ľudskosti. A áno – môžeme diskutovať nielen o inštitúte dočasnej ochrany, ale aj o ich trvalej integrácii na Slovensku, pokiaľ budú mať o ňu záujem a splnia naše azylové podmienky a budeme mať na to kapacity.

Ale musí nám byť dovolené klásť aj otázky: Ak utekám pred vojnou a ratujem si holý život, hľadám útočisko na bezpečnom mieste, ktoré mi je geograficky najbližšie. Tak sa pýtam, v koľkých  prípadoch je obhájiteľné, že utečenci precestujú tisícky kilometrov na člnkoch, loďkách, v uzavretých dodávkach, vlakoch, peši, riskujúc svoje životy? Myslím si, že to obhájiteľné  v mnohých  prípadoch nie je, a preto azylové procedúry musia byť urobené dôsledne, aby príslušné orgány mohli skutočných utečencov oddeliť od tých, ktorí sa za nich vydávajú. Ľudia, ktorí sú ochotní toto riziko podstúpiť, v mnohých prípadoch prestávajú byť  reálnymi vojnovými utečencami, alebo len nimi, ale sa zároveň stávajú aj ekonomickými imigrantmi. Alebo sú len ekonomickými imigrantmi, pokiaľ nevycestovali z krajiny zmietanej vojnou, ale z krajiny zmietanej chudobou.

Neriešme chvíľu to, či sú títo ľudia legálnymi alebo nelegálnymi ekonomickými imigrantmi a položme si inú otázku. Ak by tá vysilená matka s dieťaťom alebo hoc aj mladý muž neutiekli pred vojnou, ale utekali by pred chudobou a hľadali lepší život, zmenilo by to niečo na veci? V základnej veci zrejme nie. Aj im by sme dali napiť, najesť, dali by sme im šaty, prípadne nocľah. Ale – sme povinní ako krajina postarať sa o nich, pokiaľ sa v ich krajine situácia ekonomicky nezlepší? A sme povinní ich dokonca nechať u nás natrvalo žiť? Podľa mňa v týchto prípadoch platí zásada,  že štát si ekonomickú migráciu mimo územia EÚ reguluje podľa svojich ekonomických priorít a udeľuje pracovné a pobytové povolenia len tým uchádzačom, ktorí vzhľadom na svoju kvalifikáciu majú šancu na reálne uplatnenie. A je legitímne aj to, ak ich neudelí  nikomu.

Rozdiel medzi extrémistami (nacionalistami) – aj tými slovenskými – a politikmi so zdravým rozumom, ktorí chcú zastupovať záujmy občanov Slovenska (ku ktorým sa chce hlásiť aj autor tohto komentára) je v tom, že extrémisti a nacionalisti všetkých naokolo – utečencov, imigrantov, černochov, aziatov,…proste všetkých nielen odmietajú, ale ich ani nechápu, zazlievajú im ich konanie, pôvod, kultúru, vyznanie, farbu pleti, slovom nenávidia ich. To je rasizmus, to je xenofóbia.

Každý človek má právo chcieť žiť v ľubovoľnej krajine, je to jeho túžba a jeho prirodzené právo. Preto chápem túto túžbu a snahu žiť inde a aj kroky k nej vedúce. Európska únia je naozaj príťažlivá a tie tisíce utečencov a ekonomických imigrantov o tom dnes rozhodujú svojimi nohami. Nezazlievam im to a už vonkoncom tých chudobných ľudí z iných krajín za to predsa nemôžem nenávidieť. Napriek tomu voči ich trvalému prijatiu na Slovensko mám vážne výhrady. Na ekonomických imigrantov, ktorí do EÚ prišli navyše aj ilegálne, mám skrátka prísny meter.  To, že chcem poznať ich prínos, nie je žiaden rasizmus ani xenofóbia. Oni sa chcú mať lepšie, v poriadku, ale čo za to ponúkajú? Štát i ja ako občan mám právo to vedieť.

Viac..  Peter Pollák: 40% energie spotrebuje vykurovanie budov, toto číslo musíme znížiť

Odmietam tézu, že občania Slovenska sú povinní pomôcť ľudom, ktorí sa narodili v chudobe, lebo tí mali pri mieste svojho narodenia menej šťastia. To je rovnaký nezmysel, ako keby sa naši ľudia dožadovali pomoci u bohatých ľudí z iných krajín. A zároveň pokladám za veľmi diskutabilnú úvahu umožniť na Slovensku žiť len tým ľuďom z iných – chudobných krajín a ich rodinám, ktorí nás „obohatia“, napríklad lekárom, vedcom a podobne, teda povyberať si hrozienka. Pretože potom je legitímna otázka, či tým zmieneným krajinám nepoškodíme, ak im odčerpáme ich mozgy, ktoré tam majú a neuvrhneme ich tak ešte do väčšej chudoby.

Na Slovensku sa vyskytujú aj ľudia (aj z radov politikov ale nielen ich), ktorí so mnou nesúhlasia, majú názor opačný ako ja. Tvrdia dokonca, že treba „prijať všetkých“ (niektorí ich nazývajú „slniečkári“). A potom sú tu takí, čo strčili hlavu do piesku a nehovoria nič, aby nikoho nenahnevali.

Aj to sú legitímne postoje a preto sa k ich protagonistom nechcem a nebudem vyjadrovať s dešpektom.

Ja som však presvedčený, že nad právom, nad túžbou kohokoľvek na svete žiť kdekoľvek na svete je právo štátu rozhodnúť, komu cudziemu na svojom území umožní a komu neumožní  žiť . Štát – to sú jeho občania a politici by mali ich vôľu rešpektovať. Ako ju zistiť? Nuž, napríklad aj v marcových parlamentných voľbách, pred ktorými by mali politické strany jasne vyjadriť svoje stanoviská k tejto vážnej téme a aj na základe nich dostanú od voličov mandát.

Takže na záver :

Pomôžme skutočným vojnovým utečencom a ich rodinám, ktorí si ratujú život. Pomôžme im, prejavme ľudskosť. Aj na Slovensku, pokiaľ sa niektorí z nejakých dôvodov naozaj dostanú až k nám. Pomôžme aj chudobným ľuďom v chudobných krajinách, napríklad v severnej Afrike. Dajme peniaze – zbierky, materiál, pošlime dobrovoľníkov, pomôžme im vystavať školy, dovzdelávať sa – tam, v ich krajinách. Pokiaľ ide o ekonomických imigrantov, teda o ľudí, ktorí nespĺňajú medzinárodne kodifikované atribúty utečenca, buďme pri posudzovaní ich žiadostí veľmi prísni. Tak ako sú prísne Spojené štáty alebo Austrália.

Komentár pripravil Ľubomír Galko, exminister obrany, tímlíder SaS pre vonkajšiu a vnútornú bezpečnosť.

Poznámka:

Téme vojnových utečencoch a ekonomických imigrantoch som sa venoval aj v dvoch predchádzajúcich komentároch na portáli Európske noviny, TU a TUsú v nich popísané aj riešenia, ktoré strana SaS navrhuje v rámci Slovenska aj v rámci EÚ. Napríklad aj to, ako vyriešiť denné návaly utečencov a ekonomických imigrantov do Grécka, či Talianska a zároveň ako zabezpečiť to, aby azylový proces prebiehal mimo územia EÚ. Niektoré námietky, ktoré voči nim boli vznesené, sú vysvetlené TU a TU.

O Ľubomír Galko

Ľubomír Galko - exminister obrany, tímlíder SaS pre vonkajšiu a vnútornú bezpečnosť, poslanec NR SR.

Odporúčame pozrieť

G. Meloniová: Reforma azylového systému EÚ nie je udržateľným riešením migrácie

Talianska premiérka Giorgia Meloniová nepovažuje navrhovanú reformu azylového systému Európskej únie za udržateľné riešenie neriadenej …

Consent choices