EuropskeNoviny.sk
Prvý rok v Európskom parlamente je za Vami. Aký to bol rok?
Veľmi hektický. Tým, že som každý týždeň lietala do Bruselu alebo Štrasburgu a na Slovensku som sa snažila nezanedbávať žiadny región, skoro stále som bola na cestách. Ale zároveň bol aj zaujímavý a inšpirujúci.
Ak by ste mali porovnať vašu prácu v Európskom parlamente a v tom slovenskom, je tá práca rovnaká alebo úplne iná?
Treba si uvedomiť, že na rozdiel od slovenských poslancov, my v európskom parlamente nemôžeme prichádzať s vlastnými legislativnými návrhmi. Môžeme mať rôzne iniciatívy, prijímať výzvy smerom ku Komisii, ale napokon je to na nej a v konečnom dôsledku na Rade, či sa nejaká legislatíva príjme a v akej podobe.
Čo boli témy, ktorým ste sa venovali počas tohto roku?
Keďže som vo výbore pre zamestnanosť a sociálne veci a vo výbore pre práva žien, boli to najmä témy týkajúce sa týchto oblastí. Keďže dlhodobo sa venujem aj problematike ľudí so zdravotným postihnutím a vzdelávaniu, tak sa moje témy uberali aj týmto smerom.
A ak by ste mali byť konkrétnejšia?
Bola som tieňovou spravodajkyňou k dvom veľkým témam – jedna sa týkala podpory zamestnanosti mladých a aj vďaka našej práci v europarlamente bude môcť Slovensko urýchlene čerpať 21 miliónov eur na tento účel. Druhá téma je ešte v procese a týka sa zlepšenia pracovnej mobility v rámci Únie. Pokiaľ ide o zdravotne postihnutých, teší ma, že úsilie našej medziskupiny pre zdravotné postihnutie, kde som podpredsedníčkou, prináša konkrétne výsledky: už toto leto by mal byť spustený projekt na zavedenie Európskeho preukazu pre zdravotne postihnutých.
Vieme o Vás, že na návštevu Európskeho parlamentu pozývate vždy aj časť návštevníkov so zdravotným postihnutím. Prečo?
Nikto z nás si nevybral, či sa narodí zdravý alebo s postihnutím, či počas života nepríde o zrak, sluch, schopnosť chodiť. A chcem, aby aj takíto ľudia mali možnosť spoznať, ako táto inštitúcia funguje. Navyše, v európskom parlamente mám kolegov poslancov či už na vozíku, nepočujúcich, so zrakovým postihnutím a oni dokážu týmto mojim návštevníkom dosvedčiť, že každý človek, bez ohľadu na zdravotný stav, môže dobre a kompetentne zastupovať svojich voličov. A že jednoducho treba ísť za svojim cieľom.
Teraz máte voľno, ako ho trávite?
Najmä s rodinou. Chcem trochu dobehnúť ten čas odlúčenia počas roka. Boli sme pár dní v Strážovských vrchoch. Teraz deti čakajú denné tábory. Stredná dcérka sa obzvlášť teší na tábor v UĽUVe a ja zasa na krásne predmety, ktoré vytvorí.
Ako najradšej relaxujete?
Pri dobrej knihe. Mojou špecialitou je čítať ich niekoľko naraz. A podľa toho, na čo mám v danej chvíli chuť, to čítam. Niečo je viac odborné, niečo ľahšie, mám rada cestopisy, ale aj thrillery. Teraz som dočítala Moriartyho od Anthonyho Horowitza a rozčítala som dǎlšie knihy: jednu od Josefa Schovanca – O K LEČKO MÍŇ, v ktorej autor – autista úplne zrozumiteľne a s istou dávkou vtipu vysvetľuje svoj pohľad na svet, a druhú od Michala Škombára – Druhá šanca. Ide o triller, ktorý ma núti byť do noci hore a čítať. Zaujímavé je, že autor má svalovú dystrofiu a knihu napísal tak, že pri písaní nepoužíval ruku, ale ústa.
Čo pripravujete na jeseň?
Mám rozrobených viacero návrhov noviel zákonov do slovenského parlamentu, najmä pokiaľ ide o asistentov pre deti so zdravotným postihnutím či kompenzačné pomôcky. Plánujem si lepšie v teréne zmapovať, ako Slovensko využíva európske finančné prostriedky na boj proti nezamestnanosti mladých. A popri tom opäť plánujem ďalšie filmové predstavenia pre deti s autizmom a iným zdravotným postihnutím v mestách po celom Slovensku. A veľa ďalších vecí, lebo žiaľ ešte stále je nielen na Slovensku, ale aj v Európe, veľa potrebných zmien.
Na otázky spravodajského portálu EuropskeNoviny.sk odpovedala europoslankyňa Jana Žitňanská.
FOTOGALÉRIA:
